Rok po nežnej revolúcii bolo v Našom Meste založené samostatné oddelenie vrážd, ale vraždilo sa aj dovtedy, aj za socíku, aj v prechodnom období roku 1990. Kriminalisti zápoliaci so starým „závratným“ počtom vrážd, až päť ročne, si odrazu museli zvykať na prídel dvadsiatich, po niektoré roky až tridsiatich prípadov a s nárastom brutality, o akom sa im zatiaľ ani nesnívalo. Jednou z nich bola aj vražda mladého dievčaťa. Nebola dcérou žiadneho skorumpovaného politika, žiadneho multimiliónového otecka, nebola ničím zvláštna, iba taká obyčka. Ibaže ju jedného dňa našli pri jazere v lesoparku zavraždenú. Mladé a pekné dievča. Zaživa, teraz už nie. Niekto jej zviazal ruky za chrbtom vlastnými pančuchami, zaškrtil ju a možno aj znásilnil, ale to sa už zisti? nedalo. Telo sa už začalo rozkladať a všetky stopy zmizli. Krauz a jeho kumpáni začínajú od nuly, ako už veľakrát predtým a veľakrát potom. Niečo im ale predsa len ostalo, malá, takmer nepostrehnuteľná stopa, ktorú po sebe zanechala mucha. Uvidíme, či to bude stačiť na vyriešenie tejto záhady. Slovenský text
Dán Dominik | Slovart, 2009
